Perzistencia pamäti

Na začiatku by mala byť vždy tma a potom dvere. Neviem, asi som sa zase hrnula opačným smerom, lebo najskôr som natrafila na tie dvere a až potom sa mi zatmelo pred očami. Bola to tma z neznáma, do ktorého som vstúpila, a dvere sa zabuchli (svedomitá to pani vrátnička). Celkom neznámy vzduch, neznáme tváre tváriace sa byť mi spolužiakmi, knihy písané v mne neznámej reči ekonomickej s príslušenstvom, t. j. kniha plus zodpovedajúci profesor, hovoriaci tiež onou nezrozumiteľnou "ekonomičtinou", tak tomu sa hovorí výlet do ďalekej cudziny.

Ale bolo to našťastie iba krátke zatmenie mesiaca, lebo slnko vyšlo skôr, ako stihla rosa spadnúť, a jeho lúče zaliali našu legendárnu ikstú bé a osvietilo nám hlavičky zvonku i znútra vedomosťami ekonomickými, ba aj sme sa s profesormi dorozumieť dokázali, aj knižky v "ekonomičtine" písané čítať naučili a veru dobre nám bolo, však sme to aj patrične dali najavo, lebo kde je dobre, tam je doma, a keď je ten dom veľký, určite sa tam niečo deje.

Študentom znepríjemňuje ich bezstarostný študentský život fakt, že sú povinní chodiť do školy. Na základe onoho "ovocného princípu" by mala vláda školu zakázať, aby mládež mohla s nasadením bojovať za jej legalizáciu a tajne čítať knihy, keď sa dospelí nedívajú. Je to vlastne psychická vojna medzi povinnosťou a túžbou po nejakej pomyselnej hranici.

Nenašla som žiadne štatistiky o tom, ako dlho žije priemerne jedna škola, teda neviem určiť, či je tá naša tridsaťročná ešte v plienkach, alebo už berie dôchodok, ale vo svojom odbore sa oháňa dobre, lebo nám všetkým zasadila zuby múdrosti. Závisí už len od nás, ako ich budeme polievať a okopávať, aby nám vyrástli a krásne rozkvitli.

Erika Balátová
absolventka z roku 1997

Aké to vlastne bolo?

Ako všetci normálni študenti, ani my sme nenavštevovali školu každý deň s elánom. Samozrejme, keď sa konali rôzne akcie (karneval, filmové predstavenie, voľba miss, branné cvičenie), vtedy sme školu milovali. Ale naším najväčším koníčkom boli prázdniny. Tie by sme neboli vymenili za nič na svete.

Pretože obidve navštevujeme vysokú školu a sme každý deň spolu, veľmi často spomíname na našu obchodnú akadémiu.

Ako malé prváčence, ktoré boli iba na posmech starším, ktoré kedykoľvek vbehli do cudzej triedy a potom sa červenali tak, že aj vo Viedni by všetky dopravné prostriedky zostali stáť, sme sa modlili, aby sme už v tom okamihu skončili školu. No a nestihli sme si to poriadne ani uvedomiť a štyri roky boli za nami, koniec bol tu. Neodvratne!

S úsmevom si spomíname na nášho krstného ocina Miška, na to, ako perfektne si zapamätal naše mená, a to hneď na prvej hodine slovenčiny. Sedeli sme vystrašení, vyplašení sme čakali, kto príde. Presne v tom okamihu, keď začal zvoniť zvonček, dvere sa otvorili a vošiel ON. (Mimochodom, náš Miško chodil vždy presne. Nikdy neprišiel skôr, nikdy nemeškal a vždy končil hodinu zároveň so zazvonením.) Vyšší pán v obleku, s učiteľským zápisníkom v ruke sa energickým krokom vznášal ku katedre. Predstavil sa, zapísal do triednej knihy (vždy iba čiernym perom). Aj my sme sa predstavili, povedali, odkiaľ sme, na ktorú základnú školu sme chodili a on si ku každému pridal nejakú pomôcku, aby si ho rýchlo zapamätal. Napríklad Lenka z Udiče. Udičanov volajú kanibali. Lenka - kanibalka. Potom si počas hodiny každú chvíľu opakoval mená, ukazujúc na nás: "Á, to je ..." Po hodine odchádzal s blaženým výrazom na tvári a určite s pocitom dobre vykonanej práce, že si za hodinu zapamätal všetky mená (bolo nás vyše tridsať). A naozaj si ich pamätal celé štyri roky (a možno si ich pamätá aj teraz). Vedel tak zaujímavo rozprávať zážitky, že by sme ho boli počúvali aj osem hodín, len keby nebol mával svoje "geniálne nápady" ako nečakané previerky, písomky, diktáty, chlieviky (chlieviky = pomenovanie pre grafické znázorňovanie zložených súvetí - pozn. zostavovateľa), asimiláciu a iné podobné "zábavné šou", ako tomu on vravieval.

Keď sme boli druháčky, boli sme šťastím bez seba, že už nie sme najmladšie na škole, ale až ako tretiačky sme boli konečne vo svojej koži. Už sme sa nemali koho hanbiť, nemali sme sa prečo červenať a ani sme nezeleneli od strachu ako štvrtáci.

A štvrtý ročník? Bol úžasný! Mali sme síce veľa učenia, každý nás strašil, nabádal, aby sme sa ešte viac učili, ale napriek tomu sme zažili veľa zábavy. Nemohli sme sa dočkať, kedy už konečne dostaneme maturitné vysvedčenie. No keď sa to naplnilo, až vtedy sme zistili a priznali si, ako dobre nám bolo na obchodnej akadémii. V takej chvíli sa každému premietne čas, ktorý strávil na škole, všetky pekné chvíle (aj zlé sa zrazu premenia na pekné a dobré). Dobrým pomocníkom je naša pamäť, triedna kronika a zošit spolužiačky Alenky, ktorá zapisovala "výplody" našich profesorov:

"Hľadíte na to (na monitor - pozn. aut.) ako ortodoxní židia, keď pred sebou vidia mäso s omáčkou." (prof. Solčiansky) "Chlapi, len sa nepobite nad tým atlasom! Nieže prelejete slovenskú krv!" (prof. Ušiak) "Buďte ticho, vy banda zvrhlíkov!" (prof. Michálek) "Kto chýba? Ďurica? Nie, ten je tu. Aj kanibalky sú tu. Dobre. Môžeme si teda pokojne napísať jeden ľahučký diktátik." (prof. Petráš) "Čože? Poliačka? (Malo byť Poľka - pozn. aut.) No fuj! Prosím ťa, sústreď sa, lebo ťa roztrhnem ako anakondu!" (prof. Bérešová)

Keď sme študovali na obchodnej akadémii, občas sme na školu ponadávali. To teraz nevieme povedať nič zlé. (Teraz ohovárame vysokú školu.)

Ďakujeme sa všetko a dúfame, že sa spoločne dožijeme stého výročia obchodnej akadémie.

Mária Janušková, Petra Mattyašovská
absolventky z roku 1997

Zostali len pekné spomienky

Aká bola obchodná akadémia, aké boli roky strávené v stredoškolských laviciach? Nad týmito otázkami som začal premýšľať až vtedy, keď som začal písať túto úvahu.

Musím sa priznať, že toto hodnotenie bude určite trochu iné, ako by vyzeralo, keby som ho písal za čias mojich štúdií, i keď to ešte nie je tak dávno.

Začnem tým, čo sa dá posudzovať asi najobjektívnejšie, teda vyučovaním, získanými praktickými skúsenosťami a teoretickými vedomosťami. Na obchodnú som išiel, očakávajúc dobrú prípravu pre prax alebo štúdium na vysokej škole. Vedomosti získané na hodinách (pravdupovediac učeniu som veľmi neholdoval) som hojne zúročoval už na strednej škole a aj teraz na vysokej škole mi výrazne uľahčujú život. Treba povedať, že profesorský zbor je z hľadiska odborných vedomostí a skúseností na vysokej úrovni, čoho najvýrečnejším dôkazom sme asi my, úspešní študenti. To nie je iba môj názor, to je aj názor podnikateľov - "odberateľov" našich absolventov. Pať týždňov praxe v treťom a štvrtom ročníku znamenalo chvíľkový únik od kníh a bolo veľmi dobrou formou vyučovania, pretože človek sa "ulieval", no pritom sa veľa naučil.

Ale škola, to pre mňa - ako asi pre väčšinu študentov - nebolo iba učenie. To bola predovšetkým trieda na čele s triednym profesorom Ing. Jozefom Tokošom, to bol profesorský zbor, všetci tí, ktorých som stretával. Oni všetci tvorili ten povestný štafetový kolík, ktorý nás počas štyroch rokov formoval. Na humor na hodinách, rôzne výroky, výlety, stužkovú, maturity, pomaturitné oslavy, na to sa nielenže nedá zabudnúť, ale ani spomínať bez úsmevu na perách. Pripúšťam, vtedy mi niekedy do smiechu nebolo, no všetko napokon dobre dopadlo a dnes zostali len pekné spomienky.

Častokrát sa stretnem s bývalými spolužiakmi a rozmýšľame nad tým, aké by to asi bolo znovu otvoriť dvere našej štyridsaťtrojky, ešte raz si sadnúť do lavice a všetky tie hodiny prežiť ešte raz. Referáty z porady, keď béčko bolo takmer vždy na chvoste v priemernom prospechu a na špici v počte vymeškaných hodín, keď béčko zdržiavalo profesorov na poradách, lebo sa o ňom hovorilo aj hodinu, získavanie známok za aktivitu na hodinách s triednym, nemčina na mape a z magnetofónu, angličtina a Kelly Family, otváranie a hneď zas zatváranie okien na slovenčine, hodiny strávené pri bitriste, vojny na jatraňoch, príprava stužkovej, vždy bol na porúdzi dôvod na zasmiatie i zamyslenie. Pojmy ako "odsuvka" , "fazónka", "šššruhe", "pohlavná veta" a iné poznajú určite mnohí študenti.

Myslím si, že obchodnej nemám veľmi čo vyčítať. Najradšej by som sa ešte raz vrátil do prvého ročníka, "plával perejami" a možno by sa mi zachcelo aj zopakovať si maturitu. (Touto cestou odkazujem všetkým, ktorých maturita ešte len čaká, aby sa nebáli.)

Tomáš Hubocký
absolvent z roku 1997

S úsmevom vpred

Ako čerstvý, ešte teplý absolvent obchodnej akadémie nehodlám ani v najmenšom polemizovať s faktom, že túto školu každoročne opúšťa stovka dynamických a sebavedomých mladých ľudí, ktorí sú vynikajúco odborne i morálne pripravení vrhnúť sa do džungle obchodu, poprípade do ktorejkoľvek inej džungle. Považujem však v tejto súvislosti za svoju povinnosť ohradiť sa v mene všetkých študentov i profesorov voči invektívam, ktoré z času na čas padajú na naše hlavy z úst najmä gymnaziálnych inovercov: vraj študenti OA sú " suchári " a atmosféra na OA sa dá najlepšie pripodobniť výročnému plesu spolku zombií. Za seba môžem uviesť, že napriek množstvu informácií, ktoré som bol za štyri roky nútený vstrebať, a počtu tlačív, ktoré som mal možnosť s nadšením vyplniť, som zatiaľ v žiadnej inej spoločnosti nenašiel toľko partnerov na zábavu a najmä podnetov na život radostnejší. Vďaka samozrejme patrí najmä vyučujúcim, ktorí boli najvďačnejšími a najpoužívanejšími objektami slúžiacimi na odpútanie sa od účtovníckej šede.

Spomínam si, ako sa mimoriadne spopulárnil napríklad istý profesor, ktorý takto originálne vyjadril myšlienku, že po zvonení by sa už nemalo behať po triede: " Lucia, keď vojdem, tak už nemeňte polohy! " Až v takejto chvíli mali vyučujúci možnosť uvedomiť si skutočnú záludnosť svojej profesie. O nevyhnutnosti bezchybnej štylizácie presvedčil ďalšiu profesorku spolužiak, ktorý na výzvu " Najprv dáme šancu tým, čo majú (vypracované) áčko aj béčko..." naradostene zahlásil:" Ja mám nulku! " Nevhodné asociácie sa mohli vyskytnúť na ktorejkoľvek hodine: schopnosť majetku premeniť sa na peniaze nám nepripomína likvidnosť, ale Arabelu, a vetu "She gave a birth to his son" (Porodila syna) prekladáme ako "Keďže mala narodeniny, tak mu dala ... " Žriedlom netušených výrazov však boli najmä odborné predmety. Chvályhodné snahy o priblíženie ekonomických termínov "ľudskej reči" však nepadali vždy na úrodnú pôdu. Snaha naviesť nás na prvú fázu istého ekonomického procesu - spoznanie problému - doviedla istú profesorku k vete: "Keď chcete chodiť s partnerom, musíte ho najprv... čo? ", na čo sme neomylne doplnili: "Vyzliecť! "

Pravda, tým zdatnejším profesorom nerobilo problém zakontrovať: Keď sa spolužiačka mimoriadne snažila výkrikmi "Jožo!" upútať pozornosť odpovedajúceho (ktorému sa chystala našepkať), rovnomenný profesor sa na ňu obrátil s úprimnou otázkou: "Kričíte na mňa alebo na neho?" Rovnako trefne okomentovala výkon svojho žiaka (ktorý sa, mimochodom, v súčasnosti živí účtovníctvom) pri rozdávaní písomiek iná ekonomikárka: " No, vám by som nezverila pokladničnú knihu , ani keby ste boli jediný zamestnanec..." Neznalým by sa mohlo zdať, že okrem takýchto výrokov nedávajú odborné predmety veľký priestor na rozvoj kreativity a zábavu, opak je však pravdou. Suchý štýl a "čudné" ekonomické termíny priam pobádajú na ich prispôsobovanie a domýšľanie. A tak do účtovnej osnovy veselo pribúdali nové účty (Zamestnanec na ceste) iné dostávali ďalšie významy (Peniaze na ceste ako mimoriadny výnos), riešili sa zaujímavé teoretické problémy (napr. odpočet zo základu dane, ak sa zamestnancovi v priebehu roka narodili a v krátkom čase zomreli traja potomkovia...) a úlohy sa zásadne domýšľali do konca (o rozdelení zisku pri fyzických osobách rozhoduje ... manželka). V niektorých predmetoch, napríklad v hospodárskej korešpondencii, nebolo veľa priestoru ani na takéto manipulácie, a tak sa vymýšľali aspoň vhodné mená. Pokladník sa môže volať jedine Ignác Skontro, ekonomický riaditeľ je Blažej Debet a tretiu upomienku podpisuje Váňa Brutáľnij. Na istom fiktívnom seminári k aktuálnym otázkam daňového systému sa zase podľa zápisnice (k dispozícii v písom-nostiach z HOK) stretli Peter Červík (a. s. Lastovička) a Michal Sup (Hyena, s. r. o.)...

Disciplína na hodinách je kapitolou samou o sebe. Tí najlepší z nás v poslednom ročníku už dokázali ospravedlnenie podať tak , že zo situácie vyšli takmer ako víťazi: spolužiak po výčitke, že vyrušoval celú hodinu, obratne využil svoju indispozíciu a odvrátil útok slovami: "Ja som ho nedrgal, ja mám zlomené rebro, to som sa iba tak hmýril!" Ten istý borec má prsty aj v pamätnom dialógu desať minút po začiatku ekonomiky: (Žiak sa "ospravedlňuje") "Ja som bol na obede." (Profesorka odvracia) "Aj ja!" (Žiak zasadzuje definitívny úder ) "Ale vy ste išli skôr!!!"

Množstvo dobrých dojmov v každom určite zanechala aj "Maja praizvódctvennaja práktika" čiže povinná prax v treťom a štvrtom ročníku. Pre istú skupinu spolužiakov môže byť charakteristický výrok človeka, ktorý odznel na jednej z prvých hodín "znova v škole": "Prečo mám ísť odpovedať... veď som odpovedala týždeň pred prázdninami! Vlastne pred praxou..."

Podobných príhod by sa samozrejme dalo spomenúť oveľa viac, možno, keď sa profesorský zbor trochu obmení a bývalí spolužiaci sa odsťahujú...

Na záver teda znova vyslovujem všetkým zúčastneným vďaku a dovolím si vysloviť obligátne: Kto neprežil - nezabudne!

Tomáš Bella
absolvent z roku 1997

späť